How things in Turkey work / Ako sa veci v Turecku majú

It´s late afternoon, and here I am sitting in a minibus from Alanya to Manavgat. I have been riding the minibus for an hour and forty-five minutes, even thou the distance between theese two cities is around 60km. Here in Turkey, you don´t have to wait for the bus on the bus station. You can stand anywhere by the road, just raise your hand or give a signal to the bus driver and the bus will pick you up. If he has to stop on every twenty metres, it will stop on every twenty metres. Exactly this might be the reason, why riding a bus is an endless story, but on the other hand, it´s a very effective and cheap way of travelling around – actually, I think the only way (if you don´t have a car or a motorbike). It´s not possible to miss the bus either, since there is no bus schedule. Right now, there is twice as many people in the bus than it suppose to be. We are moving with a speed of 40km/h, with open windows and doors. There is no clima and I feel like someone is blowing hot air through the windows from a hairdryer right into my face.  On the left, the sun is slowly disappearing behind the sea and the beaches are turning gold.  The scenery of lonely beaches is mixing with huge resorts and local bazaars. A bunch of banana trees on the right side and white, dusty stands by the road filled with locals selling bananas, grilled corn and watermelon.

In the distance I can finally see the blue board with white letters on it, saying Manavgat. UNBELIEVABLE. I guess we arrived. Not sure, what I will do, I still have the whole evening ahead. Maybe I will go home, take a shower, change clothes, come back to the city, sit in my favourite coffee shop and call my parents. Sounds like a plan. A lot of tourists come to Turkey thinking, going outside at night is dangerous – especially for girls. Of course, you have to be careful – like everywhere else, but this doesn´t mean women have to sit at home. Just respect the culture.

It´s already dark outside, shops and bazaars are packed with tourists. Locals are offering ice-cream and traditional teas on every step, and the sounds from the mosques are getting loud. They are calling Muslims for the night prayers. The most adored mosque on the whole Turkish riviera is in Manavgat, and I haven´t visited it yet. Maybe it´s time to do it so.

There is a small path by the river leading to the mosque. By now I am quite far from the busy city center and there are no tourists anymore. Only local men sitting around in tea-shops playing Tavla, which is a typical turkish board game, and women spending time with their kids near the riverside. I feel that some of them are staring at me – I mean, I guess it´s quite clear that I am a foreigner (just to clarify, I am wearing long jeans and a sweatshirt, so it´s not because of my inappropriate clothing :D). The path splits into two directions and now I have to take the one, which is leading among the houses and flats. The streets are literally empty, there are only dogs and cats running around, but except them you would not find a single soul out here. I assumed Turkish people like eating outside, since I can hear the clink of the plates and silverware from balconies.

There is a spacious yard infront of the mosque with a water well in the middle. Two men are sitting by the well – they are washing their face, shoulders, hands and feet. This is a ritual muslims have to do before praying. The entrence to the mosque leads through stairs and there is no one inside. I decided to enter, so I took my shoes off. (You can not enter a mosque with shoes on). The whole floor is covered with a red – gold carpet with squares. The walls are super detailed, full of blue, red and gold ornaments with arabian verses between. They are verses from The Quran. “Islam can not show any pictures nor paintings of the God, only his words” – as I am reading a brochure about Islam which I found near the entrance, an elder women stepped in. She is dressed in hijab, I can only see a part of her face. “Salam Alejkum” (Islamic reeting) – she said and walked to the female part of the mosque. She kneels down (facing towards Mecca, which is the holiest city for Muslims, located in Saudi Arabia. Muslims must pray facing towards Mecca and the direction towards Mecca is indicated in every mosque), she kisses the floor two times and subsequently pulls out the Holy book from the shelf. (I am just standing there with the brochure in my hands, trying to figure out, what is she actually doing…). Suddenly another man came in. He is walking to the front, then he stopps, kneels down and kisses the floor two times. For some reason, I am still standing like a statue, with a feeling of getting dropped into the real muslim world .■

IMG_20170806_211123_466IMG_20170806_210112_003dolmušIMG_20170809_181640_016mesšita

Je podvečer a sedím si v dolmuši (turecký minibus) z Alanye do Manavgatu. Vzdialenosť medzi mestami je 60 km, no trepeme sa už asi hodinu a trištvrte. V Turecku je jedno, či stojíš na autobusovej zastávke alebo nie. Autobusár celú cestu vytrubuje na pocestných – veď možno chce niekto nastúpiť. Ak autobusárovi dáš znamenie, zastaví – a to aj každých dvadsať metrov ak je treba.  To je práve dôvod prečo cesta trvá niekedy viac ako večnosť, no je to efektívny a lacný spôsob dopravy – vlastne myslím, že jediný (ak nemáš vypožičané auto alebo skúter).  Zmeškať autobus je nemožné a tiež nie je určený presný čas, kedy dolmuše chodia. V asi dvadsať miestnom minibuse sa tlačí minimálne raz toľko pasažierov, rútime sa rýchlosťou približne 40km/h s otvorenými oknami a dvermi. Klíma nefunguje a mám pocit, že mi cez tie otvorené okná fúkajú horúci vzduch z fénu rovno do tváre. Slnko sa na ľavej strane pomaličky ale isto stráca  za morom a pláže chytajú oranžovo – zlatý odtieň. Miestami opustené pláže pri diaľnici sa striedajú s obrovskými hotelovými komplexmi a bazármi. Vpravo zas banánové plantáže. Plantáž za plantážou a zaprášené sivé stánky – stánok za stánkom, kde domáci predávajú banány – alebo aj grilovanú kukuricu a melón.

V diaľke modrá tabuľa s bielym nápisom Manavgat. NEUVERITEĽNÉ. Tuším sme dorazili. Rozmýšľam, čo s načatým večerom a rozhodla som sa, že sa pôjdem domov osprchovať, prezliecť sa, vrátim sa do mesta a nasáčkujem sa do kaviarne. Aspoň zavolám domov.  Veľa cudzincov prichádza do Turecka s tým, že je nebezpečné chodiť von, hlavne večer a keď si sama dievča, tak ani neopúšťaj svoj hotel, isto ťa unesú. Blbosť. Samozrejme treba rešpektovať kultúru, ale aj tu žijú ženy.

Slnko zapadlo už pred pár hodinami, bazáre plné turistov, všade ruch a tradičná ťahajúca sa zmrzlina, vône čajov, predavači sa snažia vtiahnuť turistov do obchodov a “spievajúce” mešity, ktoré zvolávajú moslimov na nočnú modlitbu. Najhonosnejšia, 4-minaretová mešita na Tureckej riviére sa nachádza práve v Manavgate. Počas dvoch rokov som tam nebola ani raz, možno by bolo načase sa pozrieť.

K mešite sa dá dostať jednoducho, vedia tam cestička popri rieke. Čím viac sa vzďaľujem od centra, tým je tu viac domácich. Chlapi sa v čajovniach zabávajú tradičnou tureckou stolovou hrou – Tavla, sčasti zahalené ženy vysedávajú na lavičkách a mám pocit, že na mňa dosť zazerajú – veď je asi vidieť, že som cudzinka (podotýkam, oblečené som mala dlhé rifle s dlhým tričkom :D). Cesta sa rozdvojuje a k mešite vedie ulička popri domoch a panelákoch. Okrem psov, mačiek a zopár otvorených maličkých lokálnych supermarketov tu nenájdeš ani jednu živú dušu.  Z balkónov počuť štrngot pohárov, tanierov aj príborov –  zjavne radi večerajú na balkóne.

Do mešity sa vchádza priestranným nádvorím so studňou v strede. Sedia pri nej dvaja muži. Pred modlitbou sa musia očistiť – umyť si tvár, ruky, ramená aj nohy. Do mešity sa ďalej postupuje schodmi a práve v nej nikto nie je. Vyzujem si teda sandále a vojdem. Celá podlaha je pokrytá červeno-zlatým kockovaným kobercom, steny aj strop detailne maľované ornamentmi v modro-zlato-červených odtieňoch. Nedá si nevšimnúť arabské nápisy – verše z Koránu.  “Islam nepripúšťa zobrazovať Boha, jedine jeho slová” – ako si tak čítam anglickú brožúrku o Islame ktorú som našla pri vstupe, do mešity vošla staršia žena, celá zahalená, vidieť jej iba tvár. “Salam Alejkum” (islamský pozdrav) – povedala, a odbočí do vyhradenej ženskej časti. Kľakne si na koberec, (smerom k Mekke – najznámejšie pútnické miesto moslimov, mesto nájdete v Saudskej Arábii. Moslimovia sa vždy musia modliť obrátení smerom k Mekke – v každej mešite je vyznačený smer), dva krát pobozká zem a následne z poličky vytiahne Korán. (Skamenená stojím a pozerám, čo vlastne robí). Zrazu vstúpi do mešity i muž, kráča dopredu. Zastane, kľakne si a dva krát pobozká zem. Ešte stále stojím bez pohnutia a mám pocit, že som na pár minút spadla do reálneho moslimského sveta. ■

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s