Keď skoro skončíš na pohrebe v Turecku

img_1372

Nedeľa znamenala deň voľna, no a so svojou spolubývajúcou z Ukrajiny sme sa rozhodli ísť na túru do hôr. Nasadli sme teda na autobus smerujúci do mestečka Manavgat, a od tade prestúpili na ďalší bus, smerom na Oymapinar. Po horúcich dňoch sme sa nevedeli dočkať čerstvého horského vzduchu.  Všetko išlo podľa plánov, dokým autobus nezastavil v jednej dedinke v strede ničoho, a šofér  vyhlásil „posledná zastávka“. Od toho momentu sme ani len netušili, kde to sme.

Autobus z Manavgatu do Oymapianar – u bol skoro prázdny. Okrem nás cestovala iba jedna rodinka.  Rodina ale vystúpila a my sme stáli sedeli v autobuse a dúfali, že sa do tých hôr dostaneme už čo najskôr, pretože teplo bolo na nevydržanie.  Keď ale rodinka vystúpila, autobus sa nepohol a šofér sa nám snažil niečo vysvetliť, lenže naša turečtina bola dosť na mizernej úrovni.  Tak sme si mysleli že je všetko fajn, asi s nami chcel iba nadviazať konverzáciu.

Rodinka, ktorá vystúpila videla, že sa nám autobusár snaží niečo vysvetliť, takže prišli naspäť k autobusu. Šofér sa nám snažil povedať, že sme na poslednej zastávke, takže musíme vystúpiť (nejak sme to asi prepočítali že sa dostaneme do hôr). Keďže rodinka vedela po anglicky, vysvetlili sme im, že sme chceli ísť do hôr. Náš plán veľmi rýchlo zavrhli, že to je príliš nebezpečné pre dve dievčatá a dostali výklad o tom, že tu sme neni v Európe. Navrhli, aby sme k nim prišli domov na návštevu, ževraj majú posedenie, pretože zomrel ich otec, tak prileteli z Belgicka na pohreb. Boli sme v strede ničoho a autobus tuto chodí iba dva krát za deň. Naozaj netuším čím nás tento muž presvedčil, aby sme vystúpili s autobusu a išli k nim na návštevu. Rodinný dom bol iba na druhej strane cesty. Išli sme teda s ním. Zrazu sme sa ocitli v pravej, obrovskej tureckej rodine a pripojili sme sa k pitiu čaju v záhrade.
Po čase nám ponúkli odvoz do zábavného parku, ktorá bola jediná zábavka v okolí. Súhlasili sme, nemali sme toho veľa na výber. Zábavný park bol blízko zeleného kaňonu, tak sme sa rozhodli prejsť sa dole pri jazero. Tu sme natrafili na ďalšiu tureckú domácnosť a rodinku, ktorá vlastnila malú reštiku na jazere hneď pri ich dome. Okrem nás, oviec a vlastníkov tade nikto nechodil.
Vtedy som ešte nevedela, že ma čaká ešte jedno prekvapko, vlastne vrchol dňa. Prišla mi správa od rodičov, že mám ísť na recepciu hotela si vyzdvihnúť balíček, poslali ho po turistoch (potom som sa dozvedela, že vlastne prileteli potajomky za mnou). Ale keďže sme boli na mieste, kde chodili iba dva spoje počas celého dňa, na stretko s nimi som si musela počkať. :D.
Navečer sme sa dotrepali naspäť na hotel. Po asi dvojhodinovej chôdze cez jednu dedinku, cez druhú až tretiu, nevedno kam, sme konečne stopli autobus. Počasie sa zdalo byť horúcejšie ako inokedy, a nikdy v živote som nebola viac vďačná klíme v autobusoch.

13937820_1759579140922366_4830038798428864092_o

img_1262

img_1360
Chceli sme ochutnať granátové jablká priamo zo stromu, no boli ešte nedozreté.

 

Reklamy

3 myšlienky na “Keď skoro skončíš na pohrebe v Turecku

  1. haha that was a great read!
    This is why I love traveling…it’s a constant reminder that not all strangers are danger. And that makes the world a beautiful place.
    Happy traveling!

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s